„ Ktohovie, či by sa bolo bývalo o Ondrášovcoch z Nezbudskej Lúčky toľko vravievalo, keby jeden z členov ich rodu nebol taký daromník, že to mrzelo aj tých, čo nepatrili do ich rodiny. Lenže bolo to dávno, ešte vtedy, keď na mieste terajšej dediny stála celkom iná obec a volala sa Chrastie. Vraj preto, že v tých časoch, keď sa tam začali stavať domy, dookola rástla iba samá chrasť.
Aj popri Váhu, kde bolo rovnejšie pole, tiež len jelšina i vŕby a kadejaké kry i stromy vytŕčali zo zeme. A práve tadiaľ sa najviac ponevieral Kubo, jeden z potomkov rodu Ondrášovcov. Radšej sa uchýlil dakde do húšťavy, ako by sa mal chytiť roboty. A mládenec to bol zdravý.
Tu ma aspoň nikto nepokúša. Ani jednostaj nedobiedza, že som lenivý, - mrmlal si Kubo, keď sa predieral húštinou ako mačka, čo práve sliedi, kde by dačo uchmatla.Vtom však začul hlas:
Kubo, Kubo, hybaj domov, budeme ovos mlátiť!
Oj, hej, s cepmi sa mordovať. Radšej si tu ľahnem a oddýchnem si! – zamrmlal Kubo a celý deň sa nikomu neukázal na oči. A spal tak tvrdo, že ho nič na svete nezobudilo. Vraj sa neprebral ani vtedy, keď sa oň potkol pán Strečna, čo sa práve vybral, že dačo uloví. Keď tento pán doňho zakopol, naskutku skričal od ľaku. Aj psy sa rozbrechali a hybaj do Kuba. Lenže ten veru oči neotvoril, iba čo sa na druhý bok obrátil.
Ej, teba, ako vidím, hocikto nezobudí. A či tak tuho spí každý vo vašej dedine? – zrúkol mu strečniansky pán rovno do ucha. V tej chvíli už Kubo otvoril oči. No hneď ich aj zatvoril a spal ďalej. Iba šepkať začal, a tak zreteľne, že to aj pán začul: Nezbuď ma, nezbuď. Veľmi sa mi chce spať! – Ten sa zasmial a hybaj ptom do dediny.
História 
